„Aký som ja nepriateľ a čím si toto ľudia ako ja zaslúžili?“ LGBT+ Slováci prehovorili o práci, predsudkoch aj vnútornej sile

Akú najväčšiu výzvu si musela v súvislosti s tvojou orientáciou na Slovensku v osobnom alebo profesionálnom živote prekonať?

Najväčšou výzvou bolo jednoznačne prijať samu seba v prostredí, kde sa o inakosti mlčí, alebo kde sa považuje za niečo „zlé“ či „nevhodné“. V osobnom živote to boli momenty, keď som cítila strach z odmietnutia – zo strany rodiny, známych, ale aj zo strany kolegov. V profesionálnom prostredí som mala obavy, ako ma budú vnímať starší ľudia či nadriadení. Najťažšie bolo nevzdať sa svojej pravdy, aj keď by bolo jednoduchšie hrať rolu, ktorú by iní radi videli.

Aký význam má pre teba osobne Pride? V čom vidíš jeho silu a spoločenský dopad? Zúčastnila si sa niekedy na Pride pochode?

Pride vnímam ako oslavu odvahy – byť tým, kým si, aj keď to nie je vždy jednoduché. Je to priestor, kde môžeš dýchať slobodne, bez masky. Pre mňa je silou Pride to, že spája ľudí naprieč komunitami, že zviditeľňuje témy, ktoré sú stále tabu, a že ukazuje, že existujeme, milujeme a žijeme tu medzi ostatnými.

 
Čo by si odkázala iným ženám z LGBT+ komunity, ktoré sa obávajú reakcie spoločnosti v pracovnom kolektíve alebo v rodine?

Chcela by som im povedať, že ich pocity sú úplne oprávnené. Že strach je prirodzený, ale ich pravda a hodnota nie sú o nič menšie, len preto, že niekto ich nechce alebo nevie pochopiť. Odporúčam začať tam, kde sa cítia aspoň trochu bezpečne – s niekým, komu dôverujú. Postupne budovať odvahu a sebaprijatie. Každý krok je víťazstvo. A najdôležitejšie: nie sú samé. Komunita existuje, podpora existuje – a aj keď to niekedy trvá, oplatí sa hľadať ľudí, pri ktorých môžu byť sami sebou. 

Roman - starosta v obci Mýto pod Ďumbierom

Ako by ste sa predstavili ľuďom, ktorí vás nepoznajú – nielen ako starosta, ale aj ako človek?

Som obyčajný človek, ktorý sa snaží žiť normálny život a fungovať v spoločnosti. Po skončení vysokej školy som viac ako 20 rokov pracoval v poľnohospodárstve, ktoré bolo nielen mojou profesiou, ale aj koníčkom. Dodnes chovám dobytok ako samostatne hospodáriaci roľník. Pochádzam z Valaskej, ale väčšinu svojho života žijem v Mýte pod Ďumbierom, kde som aj starostom. Som človek, ktorý sa snaží prispievať ku komunite, v ktorej žije.

Kedy ste si uvedomili svoju orientáciu a aká bola vaša cesta k sebaprijatiu?

Už na základnej škole, v 8. ročníku, som si uvedomil, že som iný. V čase socializmu sa o takýchto veciach nehovorilo, ale existovala literatúra, ktorá mi pomohla porozumieť sebe samému. Spočiatku to bolo tabu, ale nikdy som sa nestretol s negatívnou skúsenosťou, priamou diskrimináciou alebo fyzickým útokom. Moji rodičia o tom nikdy so mnou otvorene nehovorili, ale boli dostatočne inteligentní na to, aby to pochopili a prijali. S priateľom sme spolu vyše 30 rokov a nikdy tomu nebránili, zobrali to ako bežnú vec.

Ako ovplyvnila vaša orientácia vaše rozhodnutie vstúpiť do verejného života?

Myslím, že orientácia nemala priamy vplyv. Do verejného života som vstúpil po odchode z poľnohospodárskeho podniku, kde som pôsobil vo vedení. V roku 2006 ma oslovili obyvatelia Mýta, či by som nechcel kandidovať na starostu. Moja orientácia nikdy nebola pre obecnú komunitu problémom, skôr naopak – cítil som vždy prijatie a podporu.

Bola vo vašej kandidatúre téma orientácie niekedy prekážkou, alebo vás obec prijala bez predsudkov?

Obec ma prijala bez predsudkov. Mýto vždy vynikalo otvorenosťou, čiastočne aj vďaka viacerým vierovyznaniam a prílevu ľudí z viacerých veľkých miest – najmä chatárov z Bratislavy, ktorí prinášali nové názory. Vďaka tomu je komunita viac tolerantná a pripravená prijať rozmanitosť.

Stretli ste sa počas života alebo pôsobenia vo funkcii s predsudkami či diskrimináciou?

Nie, nikdy som nezažil diskrimináciu ani verbálny či fyzický útok. Aj kolegovia z verejného sektora, starostovia iných obcí, vedeli o mojej orientácii a nevytvárali negatívne postoje. Dokonca mi niektorí starostovia sami povedali: „Neviem, ako by si bol prijatý v našej obci, keby to takto bolo,“ ale to bola len ich úvaha. V niektorých obciach by to možno bolo ťažšie, no nikdy som sa necítil odmietnutý.

Cítite rozdiel medzi tým, ako vás vnímajú obyvatelia vašej obce a ľudia mimo nej?

Nie je to o obci alebo meste, ale o poznaní. Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú. Keď niekoho poznajú osobne, obavy sa rozplynú. V mestách je väčšia anonymita, čo uľahčuje coming out. Na dedinách sa ľudia skôr boja, ako ich prijme blízke okolie.

Zúčastnili ste sa niekedy na Pride pochode? Čo pre vás Pride znamená?

Zúčastnil som sa viackrát na Pride v Banskej Bystrici. Pre mňa je to jednak spoločenská udalosť, kde sa môžeme stretnúť ako komunita, ale aj pripomenutie si prenasledovania a diskriminácie, ktorým čelila naša komunita v minulosti. Pride je pre mňa oslava života a zároveň symbol boja za rovnoprávnosť. Sme súčasťou spoločnosti, existujeme tu – a nikto to nezmaže, nech si to želá alebo neželá.

Ako vnímate vývoj spoločnosti vo vzťahu k LGBT+ ľuďom za posledné roky?

Posledné dva roky, odkedy nastúpila táto vládna garnitúra, to vnímam veľmi negatívne. Vidím, že tému LGBTI+ zneužívajú – a neviem, či im to robí dobre alebo si tým potrebujú niečo dokazovať. V každom prípade mám pocit, že neútočia len na našu komunitu, ale všeobecne na slabších – na tých, ktorí sa nedokážu dostatočne brániť. A to je podľa mňa neprijateľné. Namiesto toho, aby vytvárali lepší život, zneužívajú situáciu a len prehlbujú frustráciu. Verím, že najmä u mladých ľudí, ktorí sa ešte len hľadajú, môže táto spoločenská atmosféra spôsobovať veľkú neistotu a tlak.

Za čias prezidentky Čaputovej bola atmosféra uvoľnenejšia, otvorenejšia a prívetivejšia. Dnes je to, žiaľ, inak. Niektorí politici, ktorí sami patria do našej komunity, sa boja otvorene prezentovať svoju orientáciu či názory – obávajú sa, že by na nich boli okamžite vedené útoky či hejt.

Aké zmeny by ste si želali na Slovensku, pokiaľ ide o práva a prijatie LGBT+ ľudí?

Minimálne registrované partnerstvá. Ide o základnú legislatívnu zmenu, ktorá by mnohým ľuďom výrazne pomohla. Ja so svojím partnerom žijem už 30 rokov, no keby nás lekári nepoznali, v prípade jeho hospitalizácie by mi nemali právo povedať nič o jeho zdravotnom stave. Rovnako ide o nárok na vdovský dôchodok či dedenie – prečo by na to nemal mať nárok len preto, že nie sme manželia? Štát by to nestálo vôbec nič, len by zjednodušili život jednej skupine obyvateľstva. 

Čo by ste odkázali mladým ľuďom v regiónoch po celom Slovensku, ktorí sa boja byť sami sebou?

Chcem ich povzbudiť, aby sa nebáli. Spoločnosť sa mení a dôležité je, aby hľadali podporu a oporu vo svojom okolí. Byť sám sebou je cesta k vnútornej slobode. A hoci sa niekedy zdá, že je to ťažké, vždy sa nájdu ľudia, ktorí vás prijmú takých, akí ste. Žime normálny život, študujme, podnikajme, užívajme si ho a pomáhajme si navzájom.

Denis - rezident plastickej chirurgie v Košiciach

Ako by ste sa predstavili ľuďom, ktorí vás ešte nepoznajú – nielen ako chirurg, ale aj ako človek?

Moje meno je Denis Kotvas a ešte teda nie som plastický chirurg, ale rezident plastickej chirurgie. Začal by som asi tým, že mojou najdominantnejšou osobnostnou črtou je to, že som extrovert, trošku šialený a večný optimista, 99 % času s úsmevom na tvári – a keď sa už nesmejem ja, tak musí byť veľmi zle. Umenie, dizajn, estetické cítenie, zmysel pre detail, ale zároveň veda a medicína mi boli stále blízke – a možno aj preto som si vybral povolanie, aké som si vybral, pretože plastická chirurgia pre mňa spája všetky tieto veci.

Kedy ste si uvedomili svoju sexuálnu orientáciu a aká bola vaša cesta k sebaprijatiu?

Svoju orientáciu som vnímal už veľmi skoro, myslím, že som mal 7–8 rokov, no nevedel som určite, čo je slovné spojenie „sexuálna orientácia“, ale tušil som, že manželku mať asi nebudem, lebo som viac inklinoval k mužskému pokoleniu, aj keď gro mojich kamarátov tvorili ženy. U mňa tá cesta nebola až taká ťažká, čo sa týka sebaprijatia – s tým som nebojoval. Bral som to tak, že ma priťahujú muži a tak to je. Určite boli momenty, kedy som premýšľal nad tým, čo keby to bolo inak, ale celkovo nebolo nutné niečo prijať, pretože mi to prišlo stále pre mňa prirodzené a tým pádom som to nejako neriešil.

Ako vnímate svoju orientáciu v prostredí vašej práce? Cítite sa byť prijatý medzi kolegami a pacientmi? Zažili ste niekedy diskrimináciu kvôli svojej orientácii?

V pracovnom prostredí som sa naučil fungovať tak, že seba neskrývam a moja sexualita mňa ako lekára nedefinuje. Aktuálne pracujem na úžasnom oddelení so skvelými ľuďmi, kde nechcem používať slovíčko „akceptujú moju orientáciu“, pretože by to bolo asi tak, ako by som ja povedal, že akceptujem to, že niekto je zosobášený alebo je v heterosexuálnom partnerstve – ale berú ma ako lekára, ktorý sa snaží svoju robotu robiť čo najlepšie.

A rovnako to mám aj s pacientmi. Jasné, stretol som sa aj s diskrimináciou, ale s tou sa stretávate v zdravotníctve pomerne často, takisto ako sa s ňou stretávajú aj moje kolegyne v chirurgických odboroch, a to len preto, lebo sú ženy – takže tu treba niekedy len pevné nervy, úsmev a vieru v seba samého.

Aké boli reakcie vašich kolegov, keď sa dozvedeli o vašej orientácii? 

Reakcie boli skôr vedené štýlom, že či tu nie je ťažké fungovať, lebo povedzme si, na Slovensku to nie je úplne najideálnejšie, a posledné roky už vôbec nie. Ale čím viac sa ľudia dozvedia a pochopia, že žijeme život, ktorý je niekedy odlišný fakt iba v tom, že máte doma partnera rovnakého pohlavia, tým jednoduchšie sa bude v tomto aspekte časom žiť všetkým oveľa lepšie. V iných krajinách to pochopili skôr, na Slovensku ešte potrebujú ľudia trošku viac času.

Máte pocit, že zdravotnícke prostredie na Slovensku je dostatočne inkluzívne voči LGBT+ profesionálom?

Čo sa týka inkluzivity LGBT+ profesionálov v zdravotníctve, určite je tu istá miera odlišnosti v rámci jednotlivých odborov. Ale čo sa týka názorov – erudovaných ľudí v našej krajine ubúda, takže každý názor, liečba, ak vychádza z rúk a úst odborníka, sa v našom povolaní cení, či už ste alebo nie ste členom LGBT+ komunity.

Mali ste niekedy pocit, že musíte pred pacientmi skrývať svoju identitu? Ak áno, čo vás k tomu viedlo?Nie, nikdy som pred pacientami svoju identitu neskrýval a nikdy som ju ani nikomu nedával do popredia. Ako som už spomínal – som lekár a či som gay alebo nie, nehrá v mojom povolaní ani pri samotnom pacientovi rolu.

Myslíte si, že verejná prítomnosť LGBT+ profesionálov – napríklad lekárov – môže pomôcť v boji proti predsudkom?

Určite to pomôže, ak budú ľudia vedieť, že LGBT+ ľudia sa nachádzajú naprieč všetkými odvetviami a sú profesionálmi vo svojom odbore – že sme tu pre každého jedného, že nediskriminujeme tak, ako niektorí, že plnohodnotne prispievame do spoločnosti, že nekričíme a „umelo sa netlačíme všade“, ako je častokrát prezentované, ale že len chceme slušne žiť a mať rovnaké práva ako všetci ostatní.

Akú najväčšiu výzvu ste museli v súvislosti so svojou orientáciou vo svojom osobnom alebo profesionálnom živote na Slovensku prekonať?

Výzvy boli rôzne. Mne osobne na základnej aj strednej škole bolo častokrát hovorené, že zo mňa lekár nebude. Samozrejme, vplyv mojej sexuality a teda aj nejakého sebavyjadrenia v mojom prípade cez zovňajšok bol. Nespĺňal som vizuálne kritériá budúceho lekára, lebo som si farbil vlasy, obliekal sa ináč, ako by sa chlapec mal obliekať, v tej dobe som mal piercing, a pritom som známkami aj vedomosťami bol v rovnakej kategórii ako iní študenti, ktorí spĺňali vizuálne podmienky nastavené našou spoločnosťou.

Myslím však, že u mňa to bolo práve to, keď som prestal ja sám úplne rozoberať a riešiť to, či ľudia budú pozerať na moju orientáciu. a to, ako vyzerám v osobnom aj profesijnom živote – a na základe toho ma dopredu hodnotiť. Nebola to jedna vec, ale skôr situácie, keď pomôžete pacientovi – a vtedy ľudí vôbec nezaujíma vaša orientácia, ale to, že ste im alebo im blízkym pomohli.

Aký význam má pre vás osobne Pride? V čom vnímate jeho silu a spoločenský dopad?

Pride je veľmi podstatná vec. Pre množstvo ľudí nepodstatná a zbytočná, ale v našej krajine sa stále väčšia časť populácie tvári, že neexistujeme – a keď niekto neexistuje v logike Slovákov, tak prečo by mal mať rovnaké práva? Takže aspoň týmto gestom a pochodom áno – aj ja sám veľmi rád hrdo ukážem: áno, som tu, existujem, snažím sa vám denne pomáhať, ale nemám také možnosti, aké máte vy. Nie je to o tom, že sa potrebujeme ukazovať, skôr o tom ukázať, že áno, sme tu – tak sa netvárme, že tu nie sme.

Ako za posledné roky vnímate vývoj spoločnosti vo vzťahu k LGBT+ ľuďom? Aké zmeny by ste si želali na Slovensku v oblasti práv a prijatia LGBT+ komunity?

Vývoj celej situácie u nás je pomerne nešťastný. A ako hlavný problém vidím práve to, že ľudia, ktorí sú postavení vo vedení štátu, polarizujú spoločnosť proti nepriateľovi, ktorý neexistuje. Ja sa veľakrát pýtam – aký som ja nepriateľ a čím si toto ľudia ako ja zaslúžili?

Démonizovanie a vytváranie problémov, kde nie sú, a neriešenie reálnych problémov, je u nás veľmi dobrý nástroj – hlavne politikov. A bude treba ešte veľa generácií na to, aby sa pohľad na LGBT+ komunitu na Slovensku zmenil – ale to aj na veľa iných vecí.

Poviem to tak – osveta a priblíženie bežného života LGBT+ človeka bezpochyby prispeje k tomu, aby sa veci zmenili. Určite by som si želal zmeny aj v zdravotníctve a právnom systéme. Registrované partnerstvá sú téma, ktorá je mojím dlhoročným tŕňom v oku.

Aké posolstvo by ste odkázali mladým LGBT+ ľuďom na Slovensku, ktorí váhajú byť sami sebou?

Určite nebuďte osobou, akou si niekto predstavuje, že by ste mali byť – že nespĺňate nejaké políčko, ktoré by podľa nich malo vyzerať takto. Oni váš život žiť nebudú. Aj keď to bude niekedy pre niekoho ťažšie, len sa zbytočne pripravujete o čas, ktorý si isto vychutnáte oveľa viac, keď budete sami sebou. Nie je nič oslobodzujúcejšie.

Zobrazit galerii

(4)

Prečítaj si aj tieto články: